Niekedy sa po ataku môže stať, že si rodič horšie pamätá; ako toto vysvetliť dieťaťu?
Tomanová:
Opäť nie je nad jednoduchosť. Môžeme napríklad povedať: „Vieš, keď tá choroba, Róza, príde, tak si niektoré veci nepamätám a budem rada, keď mi ich pripomenieš.“ Ak je dieťa menšie, dá sa to vysvetliť aj takto: „Je to ako keď spíš v postieľke; máš zavreté oči, a tiež si nepamätáš, kedy sa rozodnilo a že ja som ťa bola v noci prikryť.“
Banýrová:
Popierať situáciu alebo ju pred deťmi bagatelizovať nefunguje; deti to poznajú, vycítia, že je to nejaká faloš, nepravda, a znepokojí ich to. Lepšie je priznať deťom pravdu a zachádzať do detailov len do tej miery, ako to je v rodine bežné.
V niektorých rodinách ale nie sú ľudia zvyknutý o problémoch hovoriť. Čo robiť?
Ak vieme, že sme rodina, v ktorej nevieme, či sa bojíme hovoriť o problémoch, potom jednoznačne odporúčam volať odborníka. Ideálny je rodinný terapeut, ktorý zároveň niečo vie aj o SM.
Môže sa tiež stať, že s príchodom choroby sa vzťah rodičov rozpadne; ľudia uvažujú o rozvode, a k tomu navyše riešia problémy s SM. Čo by ste im poradili, aby rodina túto situáciu zvládla lepšie?
Tomanová:
Tu by som naozaj veľmi odporučila zájsť k odborníkovi. Partneri sa môžu v niektorých svojich problémoch zacykliť, a kvôli tomu nemajú dosť síl venovať sa dieťaťu. To môže u neho viesť k tzv. sekundárnej symptomatológii, čo je napríklad záškoláctvo, sebapoškodzovanie, regresia typu pomočovania, stále častejšie sa tiež objavujú problémy s jedlom.
Pokiaľ je v rodine viac detí, hrozia aj ďalšie komplikácie. V prípade. Že jedno z detí začne mať vyššie zmienené problémy, rodičia na ne logicky uprú pozornosť a ďalšie sú v pozadí. Tým sa rodina dostáva do začarovaného kruhu, z ktorého sa ťažko hľadá cesta von. Hovoríme, že rodič je síce najlepší odborník na výchovu svojich detí, ale niekedy nemôže obsiahnuť všetko. A je celkom v poriadku, keď si vypýta pomoc – a toto by som rada zdôraznila pre všetkých rodičov.
Veľa sme hovorili o menších deťoch alebo tých vo veku okolo desať rokov. Ako hovoriť o SM s dieťaťom, ktoré je práve v puberte? Pretože to pravdepodobne bude hľadať informácie na internete, kde môže nájsť relevantné fakty, ale aj úplné bludy.
Banýrová:
Predovšetkým je potrebné skorigovať všetky zlé informácie a mýty, ktoré na neho môžu z internetu alebo od spolužiakov vypadnúť. Takže som opäť pri normálnom rozhovore a otázok typu: „Čo si si o tom našiel? Čo si si o tom našiel na internete? Čo si myslíš, že je to za chorobu?“
Tomanová:
O čom by si najviac potreboval hovoriť? Čo z toho ťa najviac vydesilo? Čo by si ešte potreboval vedieť? Je potrebné vysvetliť mu, že aj keď je na internete veľa informácií, u každého človeka prebieha choroba trochu inak. Rodič môže povedať, ako sa choroba prejavuje konkrétne v jeho prípade, ponúknuť dieťaťu svoj postoj k nej atď.
Ako dôležitá je informácia, že u každého pacienta prebieha choroba inak, a u mňa je to tak a tak?
Tomanová:
Veľmi. Táto informácia by mala vhodnou formou padnúť vždy.
Ako ešte môžeme v prvom období choroby o nej hovoriť s dieťaťom v puberte?
Tomanová:
Otvoriť rozhovor otázkami, čo vie, čo počulo, povedaním, ako to je v našom prípade. Potom podľa situácie ho aj uistiť, že rodič vie, že by dieťa chcelo, aby sa život vyvíjal inak, že má svoje záujmy, a my ich aj naďalej budeme chápať, že ho nepreťažíme svojimi starosťami, že síce občas bude musieť doma pomôcť, ale že vieme, že aj jeho pomoc musí mať danú mieru. Hlavne byť konkrétny: „Potrebovala by som, aby si mi občas pomohol v tom a v tom, a samozrejme rešpektujem, že chceš chodiť s kamarátmi, ako si chodil.“
Inými slovami: konkrétne definovať to, čo je potrebné urobiť, a pomenovať aj to, čo zostáva a trvá? Je dôležité povedať to nahlas?
Tomanová:
Áno. Tiež je dobré upozorniť dieťa, že sa o chorobe môže dozvedieť niekto zo susedov, že si napríklad ľudia všimnú problémy, ktoré má rodič s chôdzou, a budú sa pýtať dieťaťa. Je užitočné spoločne vymyslieť pár viet, ktorými bude o chorobe mami či otca bez afektu hovoriť, aby nebolo zaskočené.
Okolie môže reagovať všelijako. Deti potom trápi, že sa niekto jeho rodičom posmieva, alebo keď ide rodič do invalidného dôchodku a nie je na ňom SM na prvý pohľad poznať, tak ho okolie pokladá za leňocha a dá to dieťaťu najavo. Skrátka taký nácvik môže dieťaťu pomôcť zvládnuť aj neprimeranú reakciu cudzích ľudí, ako závisť, zlobu, hlúposť atď.
Mali by sme dieťa pripraviť na komunikáciu so širšou rodinou?
Áno; rovnako by malo byť dieťa pripravené na to, že sa ho nejaká teta mimochodom spýta na chorobu rodičov.
Niekedy sú ale príbuzní, ak to poviem trochu tvrdo, neriadená strela, a rodinu s chorým rodičom znepokojujú; čo s tým?
V krajnom prípade prerušiť kontakt, pretože zdravie a pokoj v rodine chorého sú najdôležitejšie. Inak pomáha naučiť sa dve tri frázy a dokola ich opakovať, pretože inak môže byť vysvetľovanie príliš uberajúce na sile.
zdroj: www.rskompas.cz
foto: ilustračné
Zdieľať na FB
Audia a videa