Naše telo má pamäť

Čo to vlastne je starostlivosť o seba? Mnohí by si pod tým predstavili, že je to cvičenie, zdravá strava, pekné prostredie a pod. To všetko sem určite tiež patrí, ale dôležitou zložkou, aby liečba fungovala, je aj psychické nastavenie pacienta. Pretože nikto z nás nežije vo vzduchoprázdne, sme zapletení do rôznych vzťahov, ktoré nám prospievajú alebo aj nie. Niekedy potrebujeme veľa vecí zmeniť, aby sa naše telo cítilo lepšie a mohlo sa liečiť. Ako hovorí psychoterapeutka Karin Emily (Řeháková), naše telo má pamäť. A nielen o tom, ale aj o životných vzorcoch, ktoré nám škodia, sme sa spolu rozprávali.

PRVÉ DNI S DIAGNÓZOU SM

Ak človek ochorie na SM, premýšľa v tých prvých dňoch po oznámení diagnózy aj o tom, že by sa mal viac o seba starať? Venovať väčšiu pozornosť sebe?

Nie, o tom nepremýšľa. Prinútiť pacienta, aby sa o seba začal viac starať, býva cieľom dlhodobého terapeutického procesu. Keď však začne byť pacient viac pozorný k svojim potrebám, podporuje tým úspech svojho liečenia. Počas prvých dní, keď sa človek dozvie, že má SM, je, prirodzene, zavalený množstvom emócií. Je to taký mix zahŕňajúci zdesenie, úzkosť, strach, hnev a veľa ďalších pocitov. Navyše v prvých dňoch rieši hlavne praktické veci súvisiace s liečbou. Stáva sa však, že pacienta táto správa doslova znehybní a nie je schopný nič robiť. Keď sa to deje, tak práve psychoterapeut mu môže podať pomocnú ruku, aby pacient dokázal túto informáciu spracovať a prijať skutočnosť, že sa jeho život mení. Po nejakom čase sa potom môžeme spoločne zaoberať starostlivosťou o seba, pretože cieľom terapie je, okrem iného, aby človek venoval sám sebe väčšiu pozornosť, viac vnímal svoje emócie, svoje telo a lepšie hospodáril so svojou energiou.

O prvých dňoch s diagnózou sme už písali v niekoľkých článkoch SM Kompasu, poďme teraz urobiť len krátke zhrnutie...

Človek, ktorému diagnostikovali SM, sa bezpochyby ocitá v ťažkej situácii. Obyčajne si prejde tými základnými emóciami, ako sú šok, bagatelizácia, depresia, obviňovanie, smútok atď. Rôzni ľudia sa potom v rôznych fázach tohto procesu zastavia, dá sa povedať, že „sa zacyklia“ v niektorej emócii, a potom nejaký čas trvá, kým si tým prejdú.

Práve v momente, keď sa človek stratí v nejakej emócii, je dobré začať uvažovať o pomoci terapeuta?

Určite je dobré prijať pomoc odborníka. Často sa mi do psychoterapie dostávajú ľudia, ktorí tieto emócie začínajú spracovávať až po mnohých rokoch. Unikne im veľa času, počas ktorého podstupujú vyšetrenia, pasívne prijímajú liečbu, ale nič pre seba aktívne nerobia. Úspech liečby, ako som už hovorila, veľmi často závisí aj od toho, či človek zmení niektoré svoje životné vzorce, ktoré mu neprospievajú. Až vtedy, keď nájde v sebe odvahu alebo ho životná situácia donúti k tomu pozrieť sa na niektoré sebadeštruktívne vzorce správania, zistiť, aké sú vyčerpávajúce, je to prvý krok k pozitívnej zmene.

ŽIVOTNÉ ZMENY

To znamená, že vás pacienti vyhľadajú, keď sa zhorší ich zdravotný stav?

Áno. Jednou skupinou ľudí sú tí, ktorým sa zhorší zdravotný stav. Často sa na mňa však obracajú ľudia, ktorí riešia iné problémy ako zhoršujúce sa symptómy SM. Prídu preto, lebo sa v ich živote odohrá dôležitý zvrat, ktorý potrebujú riešiť. Vďaka tomu, že začneme otvárať ich životný príbeh, odokrývame aj scenár ich ochorenia a môže dôjsť k pozitívnej zmene, ktorá má vplyv aj na ich liečbu.

Áno, dnes aj lekári vedia, že psychika ovplyvňuje priebeh liečenia...

Ako psychosomaticky orientovaná psychoterapeutka, samozrejme, verím tomu, že psychika ovplyvňuje fyziologické pochody. Ako vieme, SM je autoimunitné ochorenie. Je to ochorenie, pri ktorom sa telo správa autoagresívne voči samému sebe. Je to signál, je to správa, že pacient nežije v niektorých ohľadoch svoj život tak, ako je to preňho dobre, pretože telo a duša sú jeden prepojený systém. Telo má veľmi dobrú emocionálnu pamäť. Všetok stres, všetky prehnané nároky, ktoré na seba ľudia kladú, sa nejako zapíšu do ich tela. K zásadnému preťaženiu nedochádza, pokiaľ človek žije v súlade so svojimi emóciami, dokáže ich dostatočne prejavovať, je svojimi blízkymi prijímaný a celkovo vie so sebou dobre pracovať. U mnohých svojich pacientov, naopak, pozorujem, že si so svojimi emóciami často nevedia dať rady, sú to ľudia majúci na seba vysoké nároky, nevedia odmietať, nevedia povedať nie. A často sa nevedia ani hnevať. Ak to poviem ešte inak, nejakým spôsobom si blokujú tú zdravú agresiu, pretože pre naše zdravie je dôležité vedieť v správny čas ventilovať svoje pocity nespokojnosti.

To znamená, keď si to zhrniem, pracujete s pacientmi na zmene nezdravých životných vzorcov? V akých oblastiach či rovinách sa objavujú najčastejšie?

Často, samozrejme, riešime vzťahy. V akejkoľvek terapii, nech sa deje, čo sa deje, sa dotkneme primárnej rodiny. Pozeráme sa na to, ako vznikli vzorce správania, ktoré sme si odniesli do dospelého života. Sú to naše reakcie na určité situácie, naše konanie, emocionálny odtlačok a atmosféra tej pôvodnej rodiny. Jeden postoj vídavam u svojich pacientov veľmi často, je to nastavenie, len aby boli všetci okolo mňa spokojní, ja už to nejako vydržím. Špeciálne ženy sa snažia do roztrhania tela zabezpečiť komfort všetkých členov rodiny, a keď sa ich opýtam, koľko času majú pre seba, tak sa na mňa nechápavo pozerajú.

Hovoríte o vzorcoch z primárnej rodiny... pripadá mi, že s tými sa veľmi ťažko pracuje. Je asi zložité ich zmeniť.

Je to to najťažšie, pretože sú to hlboko zakorenené vzorce. Vždy svojim pacientom hovorím: „Vo chvíli, keď taký vzorec správania objavíte, keď zistíte, prečo v niektorých situáciách reagujete stále rovnako, tak máte päťdesiat percent za sebou.“ Bez poznania spúšťačov týchto reakcií nie je možná zmena. Možno sa tak pýtať, koho je to spôsob správania? Môj alebo mojej mamy, ktorá takýmto spôsobom riešila podobné situácie? To sú veľmi zložité mechanizmy. Ešte však považujem za dôležité dodať, že tým všetkým, čo som povedala, nepopieram, že SM je vážna neurologická diagnóza, ale myslím si, že pri každom ochorení je dôležitý súlad psychického nastavenia a liečby. Väčšina onkológov vám dnes povie, že už podľa toho, ako človek prijme diagnózu a ako sa k liečbe celkovo postaví, tuší, aká úspešné bude liečba. Naša psychika je niečo veľmi silné. A dá sa to odpozorovať v tom samouzdravujúcom procese, ale aj v tej deštruktívnej rovine.

Ako sa taký vzorec dá prednastaviť?

S pacientom sa snažíme zistiť, čo mu toto správanie prinášalo a čo to prinášalo jeho okoliu. Potom príde ten aha moment, keď si pacient uvedomí, že mu to nevyhovuje. Niekedy stačí otázka: „Chceli by ste, aby takto žila vaša dcéra?“ Najčastejšou odpoveďou je: „Aha, to by som asi nechcela.“ Keď s pacientmi preberáme situácie, v ktorých sa necítia dobre, často sa ich pýtam: „Čo by ste chceli, keby ste mohli? Keby ste sa mohli tohto všetkého zbaviť, čo by ste robili?“

OTÁZKY A ODPOVEDE

Pripadá mi, že je to dosť dôležitá otázka.

Áno. Ten človek sa začne zamýšľať nad tým, čo môže zmeniť, čo môže pustiť, a ja ho v tom podporujem. Tiež je to o učení. Mnohí ľudia sa potrebujú naučiť nový komunikačný štýl so svojím okolím, používať aj asertívne zručnosti a pod. Ide o to, aby pacient našiel odvahu skúsiť niečo nové. Tieto pokusy sa väčšinou skončia úspešne a odrazu ten človek s prekvapením zistí, že to takto funguje a že je to oveľa lepšie a jednoduchšie. Nemôžeme zmeniť ľudí okolo seba, ale môžeme zmeniť svoju reakciu na nich. Vďaka tomu, že človek vyvolá zmenu v tom systéme, tak sa aj ten systém začne sám meniť.

Zdá sa mi, že je tiež veľmi dôležitá odvaha a dať si dovolenie niečo urobiť inak, lepšie pre seba.

Presne o to ide. Vlastne si dovoliť zmenu znamená začať sa mať rád. Kto iný by to mal dospelému človeku dovoliť ako on sám?

Spomenuli by ste si na nejaký príbeh pacienta?

Akurát dnes u mňa bola pani, ktorej sa podaril veľký posun. Na terapiu chodí už niekoľko rokov a po celý čas, keď sa lieči na SM, jej subjektívne pocity nezodpovedajú klinickému obrazu. Má dve deti a býva s manželom v dome so svokrom. Tento svokor je veľmi manipulatívny a často agresívne vystupujúci človek, ktorému manžel mojej pacientky veľmi podliehal a až donedávna sa jeho útokom nedokázala brániť ani táto žena. Veľa sme pracovali na tom, aby bola odolnejšia a dokázala vystupovať viac asertívne. Táto žena nevedela brániť svoje hranice, pretože pochádzala z rodiny, kde všetci k sebe pristupovali láskavo a ona si do života odniesla presvedčenie, že svet je mierumilovné miesto. Je fajn, keď to tak je, ale keď to tak nie je, je potrebné agresorom zdravo čeliť. Nakoniec vtedy, keď boli atakované deti tej pani, sa táto žena rozhodla odísť aj s deťmi preč z tohto domu a vďaka tejto skúsenosti si overila, čo všetko zvládne, naučila sa viac si veriť a tiež počas toho si viac nacvičila svoje asertívne zručnosti. Jej manžel sa musel rozhodnúť medzi svojím otcom a ochranou svojej rodiny, čo bolo tiež dôležité. Dnes síce táto pacientka žije opäť v tom dome, ale dokázala si s manželom aj so svokrom nastaviť také podmienky súžitia, aby to pre ňu a aj jej deti bolo zdravé. Tiež vie, že má dosť síl aj odísť a že to môže byť správne. Priznám sa, že dnes, keď u mňa bola, som ju videla asi v najlepšej psychickej a fyzickej forme od prvej návštevy, odkedy sme sa spoznali.

To je silný príbeh. Akú rolu v odvahe urobiť niečo inak, niečo zmeniť, hrá pocit viny?

Obrovský. Býva veľkým problémom naučiť sa nemať pocit viny z toho, že sme reagovali inak, ako naše okolie očakávalo. Aj to chce čas. Ten pocit viny je úplne zbytočný. Naopak, namiesto pocitu viny by sa ľudia mali pochváliť.