Olympijské hry 3. časť

Na hladký priebeh, a teda na bezpečnosť OH sa investuje enormné množstvo financií. To, že by sa mohli použiť na lepšie ciele, čo sa týka športu, sme už spomínali. Ale história nám dokazuje, že tieto drahé bezpečnostné opatrenia sú žiaľ potrebné.

Písal sa rok 1972. Mníchov, celé Nemecko a aj celý svet bol v očakávaní ďalších, v poradí 20-tych letných Olympijskych hier. Tieto hry mali byť odlišné od hier, ktoré sa konali v roku 1936 tiež v Nemecku. Tie boli zneužité v prospech propagantistických účelov vtedajšej ríše. Bezpečnosť v olympijskej dedine (miesto, slúžiace na ubytovanie športovcov počas hier) bola uvoľnená. Športovci, ubytovaný v dedine, prichádzali a odchádzali bez toho, aby ich niekto kontroloval. Strážcovia z radov polície boli neozbrojený. Už pred hrami upozorňoval vedúci izraelskej športovej delegácie na nedostatky v ochrane športovcov. A nie len on. Správy o možnom útoku sa do vtedajšej NSR (Nemecká Spolková Republika) dostávali aj z iných zdrojov. Nebola tomu však venovaná dostatočná pozornosť. Nemecké úrady odmietali dokonca povoliť izraelskej výprave vlastnú ozbrojenú ochranku. Aj keď ich mali napr. výpravy NDR (Nemecká Demokratická Republika), či Egypta. V čase vrcholiaceho izraelsko-arabského konfliktu, to bola obrovská chyba.

Pôvodný plán únosu izraelských športovcov vznikol ako odpoveď na ignoráciu MOV povoliť Palestíne vyslať na OH do Mníchova vlastné olympijske družstvo.

6. septembra 1972, o 4:30 miestneho času sa s pomocou nič netušiacich amerických atlétov skupina  teroristov vyzbrojených samopalmi a granátmi dostala cez plot do olympijskej dediny. Vnikli do jedného z domo v ktorom, ako dopredu vedeli, boli ubytovaní izraelskí športovci. Teroristi sa snažili nahnať všetkých členov izraelskej výpravy do jedného z bytov v dome. Tam, jeden z rukojemníkov-športovcov zaútočil na jedného z teroristov nožom na ovocie. Vtedy sa začal masaker, do dnes známy, ako Mníchovská tragédia.

Dnes vieme, že úmyslom teroristov nebolo zabíjať. Na smrti všetkých, nie len teroristov z Palestíny, ale aj izraelských športovcov nesie, okrem iných,  vinu vtedajšia vláda Nemecka, a teda aj jej ozbrojené zložky.

Olympijske hry vtedy pokračovali. Ale myšlienka hier ako keby upadla! Jedna zo základných myšlienok hier, pokoj zbraní, už nebola podstatná. Spomeňme Moskvu a jej, síce krásne, a ohromujúce olympijske hry v roku 1980. Ak to nešlo násilím,  tak bojkotom. Prvý krát v histórií hier sa stalo, že niektoré krajiny pod politickou, a nešportovou zámienkou, odmietli účasť na hrách. Studená vojna... Odpoveď prišla o štyri roky na to. V Los  Angeles 1984, sa karta obrátila. Hier sa vtedy na oplátku nezúčastnili krajiny tzv. východného bloku, teda ani Československo

Čím ďalej, tým viac sa pri usporadúvaní olympijských hier spomína bezpečnosť. Nehovorí sa o radosti zo športu. Nehovorí sa o tom, kto bude rýchlejší a šikovnejší. Teraz sa stali hry nástrojom reklamy a biznisu. Nástrojom boja medzi náboženstvami, politickými orientáciami. Stále viac a viac sa vytráca prapôvodná myšlienka starovekých gréckych kráľov, politikov, vojakov a mysliteľov. Hry, ktoré sú oslavov športu. Možnosti ľudí niečo dokázať. Zmerať si sily s protivníkmi, a pri prehre uznať, že súper bol lepší, rýchlejší, či silnejší. A to všetko pod štítom ekecheirie, pokoja zbraní, ktorú dokázali po stáročia dodržiavať staroveký Gréci. Dnes to akosi nefunguje. Ako to bude na ZOH v ruskom Soči sa dozviete v nasledujúcom článku.

Pokračovanie nabudúce...