V roku 2003 dostala pani Lenka zápal očného nervu. Vôbec jej nenapadlo, že by mohlo ísť o väčší zdravotný problém. Avšak na magnetickej rezonancii a ďalších vyšetreniach sa ukázalo, že ide o sklerózu multiplex. Prvé tri roky so SM boli pre pani Lenku ťažké. Relapsy ochorenia prichádzali niekoľkokrát do roka. Vtedajší zamestnávateľ, súkromná škola, pani Lenku prepustil z práce. Vlastne to bol taký jeden začarovaný kruh. Učenie v škole ju stresovalo, prišli ataky ochorenia, a pretože bola chorá, tak jej po návrate z PNky vedenie školy oznámilo, že ju už nepotrebuje. Pani Lenka hovorí: „Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že síce kortikoidy a následná liečba ma dostanú z atakov, ale aby ataky neprišli, musím lepšie chrániť svoju psychiku. Prvým krokom bolo, že som si cielene začala robiť radosť, napríklad rôznymi maličkosťami. Všímala som si tiež, čo mi nerobí dobre, stresuje ma, štve ma to, a začala som sa učiť hovoriť nie všetkému, čo pre mňa nebolo dobré. Veľmi dôležité bolo pre mňa pomenovať si, čo chcem, čo nechcem, a hovoriť to nahlas. Pre mnoho ľudí bola moja zmena správania veľkým prekvapením, pretože predtým som sa snažila vyjsť každému v ústrety, vyhovieť, aj napriek tomu, že mi to bralo energiu. Dnes som inde, už si nenechám robiť to, čo mi škodí.“ Pani Lenka prešla veľký kus cesty. Kedysi bola veľmi zraniteľnou bytosťou, ktorá si v zamestnaní nechala naložiť na plecia aj to, čo sa nedalo uniesť. Navyše ľudia okolo nej vedeli, že ona je tá, ktorá si vypočuje všetky ich problémy, ale keď potom pani Lenka potrebovala niekoho, kto by jej ponúkol v ťažkostiach podporu, nikto sa nenašiel. To všetko v nej vyvolávalo stres, ktorý bol hlavným spúšťačom jej ochorenia. Prvým krokom, ako sa z toho dostať, bolo, že si začala viac všímať, akými ľuďmi sa obklopuje a či jej tieto vzťahy prinášajú do života niečo pozitívne. Povrchných vzťahov sa nakoniec zbavila. Z Litoměřic sa vrátila do Mostu, odkiaľ jej rodina pochádza, a začala učiť nemčinu na štátnej strednej škole. Čoskoro zistila, že ani tu nemôže učiť podľa svojich predstáv a v celom systéme školy bolo veľa vecí, ktoré ju rozčuľovali a okrádali ju o čas a energiu. Nakoniec sa rozhodla splniť si svoj dlhoročný sen. „Vždy som chcela byť súkromnou učiteľkou, ale bála som sa,“ zveruje sa pani Lenka. „Odrazu som však cítila, že musím z tejto strednej školy odísť, inak úplne prídem o zdravie, a tak som si vybavila živnostenský list.“ Napriek pocitu, že by mala zo súčasného zamestnania okamžite odísť, ešte chvíľu tam vydržala a trpezlivo si budovala kontakty. Začala spolupracovať so súkromnými jazykovými školami, ponúkala individuálne hodiny, až nakoniec prišiel okamih, kedy opustila zamestnanie a postavila sa na vlastné nohy. Pani Lenka hovorí: „Bol do celkom náročný polrok, dopoludnia som učila v škole, odpoludnia som mala súkromné hodiny a večer som na internete hľadala možnosti, kde by som sa ešte s tým, čo dokážem, mohla uplatniť. Nakoniec som mala dosť kontaktov a práce a v júni 2010 som odišla zo zamestnania a v júli som začala žiť nový život,“ spomína pani Lenka. Dalo by sa povedať, že to, čo pani Lenku poháňa dodnes vpred, prináša jej radosť a cíti sa pri tom šťastná, je vedomie, že venuje energiu vlastným projektom. Toto psychické naladenie začalo prospievať aj jej SMke, prestali na ňu útočiť ataky ochorenia a zažíva dlhé obdobia stabilizácie zdravotného stavu. Keď sa jej spýtate, čo by poradila človeku, ktorý je možno v rovnakej situácii, ako bola vtedy ona, chcel by robiť to, čo ho teší, ale zároveň sa bojí pustiť do podnikania, pani Lenka odpovie: „Dôležité je prekonať strach to urobiť. Aj ja som mala zo začiatku obavy, či budem mať dosť záujemcov o výučbu, ale ukázalo sa, že som sa vôbec nemusela báť. Bolo to tým, že som sa do toho bezhlavo nevrhla, ale precízne som si budovala kontakty, hľadala si študentov na súkromné hodiny a až potom, keď som cítila, že ich už mám dostatok, som opustila zamestnanie. Aj keď máte pocit, že musíte hneď odísť z práce, je lepšie chvíľu počkať, polrok, rok, aby ste si vytvorili nové pracovné príležitosti, pripravili sa na ten prechod. Proti strachu mi pomáha pripomínať si, že to, čo robím, robím pre seba. Napĺňa ma to radosťou, ktorá je liekom proti zbytočnému strachu,“ premýšľa nahlas Lenka.
Samozrejme, taká zmena v živote je veľmi náročná, podľa Lenky jej pomohol udržať tempo a zostať stabilizovanou aj pohyb. Lenka rada cvičí, pláva, chodí na prechádzky, a to ju dodnes dobíja. Teraz, po ôsmich rokoch podnikania, je už v situácii, keď jej denný režim je nastavený tak, že dopoludnia učí, odpoludnia má čas na seba a večer ju čaká ešte pár hodín učenia. V neposlednom rade si, samozrejme, polepšila aj finančne. Nestalo sa tak zo dňa na deň, musela sa tiež naučiť požiadať o adekvátnu odmenu za svoju prácu, ale aj to dnes už dokáže. A ako sme sa už na začiatku zmienili, dnes už poskytuje prácu aj svojim kolegom – učiteľom. Príbeh Lenky je ďalším rozprávaním o tom, ako sa z nesmelej ženy stane sebavedomá dáma, ktorá vie, kto je, čo chce a dokáže o to požiadať
Zdieľať na FB
Audia a videa