Skutočné priateľstvo

 Rehabilitáciu som absolvovala v Jánskych Lázních v Krkonošiach. Bolo to jedno z najkrajších období, na ktoré si spomínam. Pricestovala som autobusom a bolo tam nádherné. Nikto mi nepovedal, čo mi je, ale skleróza multiplex visela nado mnou ako strašiak. Hovorila som si: „Ak ju naozaj mám, zabijem sa!“ Potom však za mnou prišiel kamarát a okrem iného mi povedal: „Predstav si bralo, si na lane a lezieš. Vtom sa ti pokĺzne noha a letíš dolu. Našťastie, lano sa zachytí o výčnelok skaly a ty sa pokúsiš dostať sa naspäť do steny. Visíš na konci lana... A máš dve možnosti: môžeš visieť a čakať na pomoc s rizikom, že kým príde, lano sa môže rozodrať a ty spadneš tam, odkiaľ už niet návratu. Alebo sa pokúsiš vydriapať sa na skalu sama. S obrovskou bolesťou a hlbokými ranami sa ti to môže podariť!“

Keď odišiel, myslela som na to, že každý človek si musí prehodnotiť svoj život. Zistila som, že je to vlastne jednoduché. Prežila som neľahké obdobie a vďaka tomu už viem, kto aký je a čo ma zmysel. Keď narazíš na niečo veľké, či je to láska alebo smrť, zrazu sa všetko vyjasní. Vtedy sú podstatné základné veci – že niekto je s tebou, že niekto pri tebe nie je, že ti ktosi podá trebárs hrnček s vodou, že niečo pre teba urobí, že ti niekto drží palce a je ochotný pomôcť ti. Mnoho veci som si vtedy v hlave zrovnala.

 Čo je v živote najdôležitejšie? Láska! O ňu ide cely život. Je jedno, kde si, čím si, čo vieš a čo bude ďalej. A tak som začala vnímať slnko, vzduch, spev vtákov – bol v tom pokoj, harmónia a priateľstvo, ktoré je tam, kde kvapka krvi z prsta jedného človeka kvapne do dlane druhého, ktoré existuje, keď kámoška požičia kámoške svoj najlepší rúž. Alebo keď chlapec má dievča a keď sa ich vzťah zmení na lásku, pretože toto je šťastie, nekonečná nežnosť a vedomie, že ich už nič na svete nemôže rozdeliť! To nie je zamilovanosť, tá sa skončí, ale láska zostáva, je večná!

 A ešte jedno priateľstvo ma dosť poznamenalo. Písal sa rok 1974 a mala som 20 rokov. Išla som vtedy ako fotografický „doprovod“ horolezcov z VŠB do Vysokých Tatier. Bielovodská dolina, najdlhšia vo Východných Tatrách, krásna príroda, čisto, pokoj, les, vzduch, slnko, batohy ktoré nám viezol rebriniak s koňmi. Šla som medzi dvomi vysokými chlapmi, ktorí spolu tvorili jedného ideálneho muža. B. ma beznádejne miloval. Dával mi pocit bezpečia, pokoja a krásy. To on mi ukázal prirodu takú, akú si dnes vážim. Nech sme sedávali či líhali vedľa seba, objímal ma tak majetnícky, akoby som bola niečo, čo mu patri. L. bol jeho pravý opak, nespoľahlivý, nezodpovedný, ale miláčik, krásny a dokonalý milenec... Obaja vo mne spôsobili taký zmätok, že som sa o rok vydala, samozrejme, zle, za tretieho.

 Jeden kamarát je však vo mne stále, hoci ma už fyzicky opustil. Hovoril: „Priateľstvo je ako kvapľová jaskyňa. Strnutím nestráca nič zo svojej jedinečnosti. A nelúčime sa navždy. Raz vojdeš do ostrého svetla, ktoré bude pomaly hasnúť a keď sa stlmí, budem tam stať ja. Vôkol bude znieť nádherná hudba a ty budeš vedieť, že už nikdy ťa neopustím“. O tom všetkom som premýšľala, keď som posedávala na lavičkách a pozorovala som krásnu dámu s telom znetvoreným chorobou, ako sa usmieva a dokonca tancuje, či vozíčkarov, ktorí sa veselo zabávali... Až neskôr som pochopila silu spoločenstva a priateľstva, bez ktorého je iba opustenosť a samota dní, ktoré sa monotónne vlečú jeden za druhým, stále rovnaké, bez emócií, odmeriavajúc čas, ktorý človeku ešte zostáva. A pri vás nie je nikto, kto by vám povedal, že sa môžete pokojne smiať, že aj keď ste chorý, váš život predsa nie je zredukovaný iba na čakanie.

 Mala som šťastie, že som si na istý čas našla partnera. Spomínam si, že sme chodili na dlhé prechádzky do mestských sadov a objímali sme niektoré stromy. Hovorilo sa, že majú energiu a silu. Kráčali sme popri rieke a on potom ležal a odpočíval s hlavou na mojom lone. Hladievala som mu čelo a líca, a želala som si, aby moja sila prešla do jeho tela. Mal rád moje dotyky, dodávali mu pocit pokoja a bezpečia. Potom sme šli k autu, cestou sme hľadali štvorlístky a držali sme sa za ruky. Strach z budúcnosti bol takto menší.

 A tiež sme chodievali k miestnemu zámku, odpočívať. Sedeli sme na lavičke v krásnom parku tesne pri sebe, aby sme cítili teplo jeden druhého. Objímal ma okolo pliec a ja som sa dotýkala jeho ruky. Počúvali sme vážnu hudbu a mlčali sme. Ale keď sme potom prehovorili, znelo to ako jeden hlas: „Ži a nechaj žiť!“ Dokázal ma prekvapiť, nosil mi darčeky. Malé, ale krásne. Bol stále so mnou. Chodili sme na miesta, kde sme boli iba my dvaja, bledomodré nebo, čistý vzduch a okolo hory. Stáli sme v tom večnom tichu a pozerali sme sa do údolia. Cítila som šťastie, zvláštnu ľahkosť a mala som pocit, že nič nie je nemožne.

 Jedného dňa som však zostala sama iba s množstvom spomienok. Bolesť a choroba mi zlomili telo, ale mozog funguje ďalej. Píšem jedným prstom na počítači a z jogy sa snažím robiť to, čo ešte dokážem. Ale najmä spomínam. Niekedy sa mi zdá, že stačí iba zdvihnúť sa a utekať do hôr, kde sa na jar všetko zazelenie, kde vietor fúka do vlasov... A potom už stáť tam hore a pozerať sa do diaľav. A vtedy túžim mať vedľa seba niekoho, s kým by som sa o tú krásu mohla podeliť. Spriaznenú dušu, priateľa.

S „esemkou“ sa dá žiť, ale bez dobrých ľudí, bez priateľov, to nejde.

zdroj: SKOMPASOM

 foto: ilkustračné