Nájdi si jednu vec, na ktorú sa dnes tešíš

DÁVAM TI VÝPOVEĎ, PRETOŽE CHCEM, ABY SI ŽILA

- Ako sa začal meniť váš život, keď ste sa o chorobe dozvedela? Kto vám vtedy najviac pomohol?

Na služobnej ceste v Londýne mi začali brnieť nohy a zle sa mi chodilo. Následné vyšetrenie v pražskej nemocnici odhalilo, že mám sklerózu multiplex. Hoci som o tejto chorobe nevedela vôbec nič, prebleskli mi hlavou tri základné otázky: Umiera sa na to? Budem môcť mať deti? Budem viesť normálny život? Prvé dni, keď som tam ležala čiastočne ochrnutá, neboli ľahké. Za mesiac a pol, ktorý som strávila väčšinou na lôžku, som od kolegov z práce dostávala kytice za tisíce korún, ale nikto z nich ma v nemocnici nenavštívil. Kvetmi ma zahrňoval aj muž, vysoko postavený manažér, s ktorým som v tom čase chodila, ale čas na návštevu si tiež neurobil. V najťažšej situácii ma naopak podržali ľudia, ktorých som kvôli kariére „odkopla“. Spolužiačky zo základnej školy, ľudia z miesta, kde bývam, bývalé kamarátky, a veľmi mi pomohla aj rodina. Nakoniec som nabrala odvahu a zavolala aj bývalému priateľovi, s ktorým som sa pred rokmi kvôli novému životnému štýlu rozišla. Dodnes si ten rozhovor pamätám:

„Ahoj, ako sa máš, čo robíš?“

„Som v práci, a ty?“

„Ja som v nemocnici“

„Čo tam robíš?“

„No - necítim si nohy, mám sklerózu multiplex“

Behom hodiny bol v nemocnici, a potom za mnou chodil každý deň ráno pred prácou aj večer po práci, pýtal sa, čo potrebujem. Keď som povedala, že by som rada videla obľúbený seriál, na druhý deň mi priniesol televízor. Dnes máme spolu syna Patrika.

- Určite nebolo ľahké rozhodnúť sa čo a ako ďalej; čo vám pri rozhodovaní pomohlo?

Ľahké to určite nebolo. Svoju prácu som mala rada a bola som v nej dobrá. Teraz som stála na križovatke, strašne sa to vo mne bilo. Na jednej strane som chcela pokračovať v kariére a robiť to, čo viem, na druhej strane nepokračovať, mať deti, a hlavne byť zdravá. Oči mi otvoril zástupca generálneho riaditeľa hotela, kde som pracovala, sám otec troch detí, ktorý mi povedal: „Markétka, ty si šikovný a kvalitný človek, mojou snahou by malo byť udržať ťa v hoteli, ale ja ťa chcem za päť rokov vidieť jazdiť s kočiarikom a zdravú. A preto ti dávam výpoveď.“ To bola kľúčová veta, tú som v tej chvíli potrebovala počuť, pomohla mi rozhodnúť sa. Uvedomila som si, že chcem žiť úplne normálny život, mať deti a okolo seba skutočných priateľov.

NESMIETE TOMU PODĽAHNÚŤ, ALE NESMIETE TÚ CHOROBU PREHLIADAŤ

- Väčšina z nás, keď sa rozhodne zmeniť svoj život, hľadá cestu ako to urobiť. Je asi dobré urobiť si čas na premýšľanie. Ako to bolo u vás?

Ja som si na seba čas urobila. Zostala som tri štvrte roku na nemocenskej a dovolila si luxus venovať sa len sebe. Veľmi mi pomohol môj partner a sestra žijúca v Amerike. Volala mi každý deň a vravela mi: „Povedz mi jednu vec, na ktorú sa dnes tešíš? Je jedno, čo to bude, ale nájdi jednu vec, ktorá ti urobí radosť.“ Inšpirovala ma a vďaka tomu som začala robiť všetko, načo som si nikdy nenašla čas. Pomaly som ráno vstávala, robila si veľké raňajky, vajíčka, chlieb, jogurty, a štartovala do nového dňa. Zároveň som cielene vyhľadávala športy, ktoré mi robili dobre. Plávala som, hrala bedminton, jazdila na bicykli. Chodila som s priateľmi do prírody, ale aj do spoločnosti, baviť sa. Sú to ľudia, ktorí ma neberú ako obeť, to by som nezniesla. Skôr ma obdivujú, ako všetko zvládam, a to mi robí samozrejme dobre a som na seba pyšná. Psychicky mi to pomáha. Keď si behom nejakej akcie odskočím pichnúť injekciu s liekom, berú to ako normálnu vec. Keď dnes premýšľam o svojej chorobe, beriem ju ako bežnú súčasť života: niekto má blond vlasy, niekto cukrovku, niekto má čierne vlasy, niekto sklerózu multiplex – skrátka každý sme nejaký.

- Myslíte si, že vám aktívny spôsob života pomáha v liečení?

Určite mi to pomáha. Mám šťastie, že lekári moju chorobu podchytili hneď na začiatku, okamžite nasadili liečbu a po tej prvej veľkej atake už ďalšia neprišla. Verím, že najdôležitejšie je byť spokojná a šťastná, a ak mi niečo robí dobre, tak idem do toho. Riadim sa len múdrou radou, ktorú mi dala lekárka z nemocnice v Prahe Na Bulovce: „Nesmiete tomu podľahnúť, ale nesmiete tú chorobu prehliadať.“ Vďaka radikálnej zmene života a všetkým aktivitám chorobe nepodlieham, zároveň ale neprehliadam signály, keď telo radí, aby som odpočívala. Najhoršie je, keď sa zavriete doma a začnete sa ľutovať.

TEHOTENSTVO – NEVZDÁVAŤ SA A ÍSŤ ĎALEJ

- Z kočiariku nás pozoruje polročný Patrik, nuž ale kým prišiel na svet, nejakú dobu to trvalo...

Prvýkrát sa mi podarilo otehotnieť krátko po vysadení antikoncepcie. Potom som o dieťa prišla. Za rok som to skúsila znova, a zasa sa mi nepodarilo dieťa donosiť. Dnes za mnou chodia zdravé kamarátky, ktoré tiež prišli o dieťa, a pýtajú sa, ako som to psychicky zvládla. Myslím, že to musí prejsť samé, bolí to. Dostala som sa z toho vďaka vidine, že to nabudúce skúsim znova, nevzdám sa, a budem na to lepšie pripravená. Podľa mňa je najdôležitejšie nesnažiť sa zistiť, prečo sa to stalo, kde sa stala chyba, nepitvať to. Je lepšie si povedať – štve ma to, je to škoda, teraz si dám niekoľko mesiacov kľud, a potom to skúsim znova. Mala som vtedy možnosť odísť za sestrou do Ameriky, odpočívala som, chodila popri mori a zrovnávala som sa psychicky aj fyzicky. Vrátila som sa a otehotnela som tretíkrát. Samozrejme človek nemusí ísť tak ďaleko, stačí odísť na miesto, ktoré máte radi.

- Tretíkrát ste bábätko donosila; je niečo, o čom si myslíte, že to bolo to kľúčové?

Boli dva kľúčové momenty. Za prvé mi pani doktorka Horáková z nemocnice na Karlovom námestí v Prahe vynadala, a mala prečo. V obdobiach, keď som nebola tehotná a brala lieky, dala som si občas cigaretu, a tak mi raz doktorka drsno povedala: „Ak si myslíte, že my vás tu budeme liečiť a vy budete fajčiť, tak ste na omyle, Kľudne si fajčite, a ak za tri roky budete ochrnutá, ta sa nesťažujte. Oproti je klinika na odvykanie od fajčenia, ihneď tam napochodujte!“ Išla som tam a prestala som fajčiť zo dňa na deň. Druhá vec, o ktorej si myslím, že mi pomohla, je, že ma previedli na Copaxone. Začala som sa cítiť o veľa lepšie a dnes si myslím, že táto nová liečba mala dobrý vplyv aj na to, že som tretíkrát dieťa donosila. Aj keď aj toto tehotenstvo bolo komplikované.

- Ako prebiehalo?

Pretože opäť hrozilo, že o dieťa prídem, strávila som väčšinu tehotenstva doma. Trápili ma rôzne ženské problémy, pridali sa aj chrípky, dvakrát ma odviezli so žlčníkovým záchvatom. Mala som ale šťastie. V právnickej kancelárii, pre ktorú som pracovala, mi vyšli obrovsky v ústrety a dovolili mi pracovať z domova. Mala som na starosti zaistenie služobných ciest zamestnancov i cestovanie a ubytovanie klientov firmy. Vďaka tomu mi neostal čas večne myslieť na to, či bábätko udržím, stále som sa nekontrolovala a neprepadávala som depresii. Práca mi pomohla to psychicky ustáť. Keď som odchádzala na materskú dovolenku, poslala som všetkým kolegom dlhý ďakovný mail za to, ako ma podporili.

- Ako prišiel Patrik na svet?

Ani pôrod nebol jednoduchý, pretože mi plodová voda normálne nepraskla, ale odkvapkala. Pár dní pred termínom pôrodu som sa necítila dobre a išla som na kontrolu. Už si ma tam nechali. Nakoniec museli doktori pôrod vyvolať, ale všetko dopadlo dobre. Musím oceniť perfektnú spoluprácu medzi gynekológmi a neurológmi, ktorú som mala od začiatku tehotenstva až po pôrod.

CHOROBA MI UKÁZALA NOVÚ ŽIVOTNÚ CESTU

- Za najkritickejšiu dobu – kvôli možnosti zhoršenia sa choroby – považujú lekári dobu, keď matka začne dojčiť. Ako to bolo u vás a ako sa cítite teraz?

U mňa prebehlo všetko v pohode. Magnetická rezonancia po pôrode dopadla dobre a doktori sa ma dokonca pýtali, ako dlho chcem dojčiť, Povedala som, že minimálne pol roka, že sa teraz cítim skvelo. Mám pocit, že mi tehotenstvo zdravotne pomohlo, dokonca sa mi zdá, že sa tá choroba úplne zastavila. A až začnem znova brať lieky, mám pocit, že to bude skôr len prevencia, aby som zostala stabilizovaná.

- Rôzne alternatívne trendy dnes odporúčajú dojčiť dieťa čo najdlhšie a pod vplyvom týchto trendov niektoré mamičky s SM dobu dojčenia veľmi riešia. Čo si o tom myslíte?

Ja toto neriešim. Dieťaťu je treba dať to najlepšie, ale musí tu byť rovnováha. Ak by sa mi kvôli dojčeniu zhoršila choroba, je to zle a dieťaťu tým nepomôžem.

- Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby sa človek s tým všetkým vyrovnal? A ako teraz vnímate svoj život?

Nevzdávať sa, nech sa deje čokoľvek, nevzdať sa a ísť ďalej. Asi to bude znieť hlúpo, ale ja som za tú chorobu vďačná, Vďaka nej som poznala skutočných priateľov, prehodnotila som prístup k sebe, k ľuďom okolo seba, k rodine, žijem úplne iný a plnší život; skutočne je všetko zlé na niečo dobré. Choroba mi ukázala novú životnú cestu. Každý deň sa na niečo teším. Dnes som sa tešila na to, že si spolu sadneme, porozprávame sa, a ja si k tomu dám dobré latté.

rozprávala sa : Šárka Pražáková

zdroj: RS Kompas